Dve fotky som nosil niekde hlboko v sebe od začiatku svojej fotografickej kariéry. Také protoobrazy. Ani tak veľmi nešlo o to, kto na nich bude, akí ľudia. Skôr som cítil ich atmosféru. Jedna bola zaliata slnkom, chránená starým stromom. Teplo, bezpečie, korene. Mnohokrát som sa snažil ju nainscenovať, no nikdy to nejako nevyšlo. Výsledok vyzeral, ako keď sa snažíte napodobniť niečo, čo ste už videli. Možno niekto by povedal, že super fotka, no ja som intuitívne vnímal, že sa ani neblížim k tomu, čo som v skutočnosti chcel. Tento rok, pri fotení na Bratkovici, som si chystal úplne iný záber, keď som pozrel medzi staré čerešne a zrazu si uvedomil, že nastali presne tie okolnosti, presne ten obraz, presne ten čas. Všetko sme nechali tak, moje objektívy a foťáky sa povaľovali po lúke. Vedel som jediné, že tento záber nesmiem zmeškať, pokaziť, „prešpekulovať“, lebo už sa nikdy nezopakuje.

Tá druhá fotka súvisí s mojim detstvom. Vždy ma fascinovali opustené záhrady s hrdzavými bránkami a zarastenými plotmi. Voňali tajomstvom, lákali dozvedieť sa, čo je ďalej. Aké tajomstvo skrývajú? Taká trochuparalela na život. Túžba nazrieť za plot, vedieť, čo len tušíme. Keď som začal fotiť svadby, zvykla sa mi táto fotka snívať. Ver, alebo nie! Vedel som však, že sa mi nesníva preto, aby som ju naštylizoval a odfotil. Len preto, aby som vedel, že raz ju odfotím. Bolo to ako deja-vu, takmer sme už skončili s fotením, keď odrazu zaiskrilo to prepojenie, medzi snom a skutočnosťou. Po siedmych rokoch sa obraz, ktorý mi elektrizoval v hlave, stal skutočným obrazom.

Trochu ma mrazí, že čo bude, keď sa moje vysnívané fotky už zmaterializovali. Má to niečo znamenať? Dúfam, že nie. A našťastie, snívam ďalej:)