Je veľmi užitočné naskladať po roku „na stôl“ zábery, ktoré sa v sezóne podarili. Možno ti hneď napadlo opýtať sa, ako ich vyberám? Prezradím. Intuitívne. Každá z fotiek, ktoré som do tohoto príspevku vybral, sa mi do hlavy zapísala už spolu so zvukom uzávierky fotoaparátu. Nechali mi v hlave svoj EXIF záznam – taký metasúbor, ktorý sa aktivuje hneď, ako si položím otázku, ktoré z fotiek považujem za svoje portfólio pre rok 2020? Začnú sa pripomínať, a nezastanem, až kým sa vo mne nerozhostí pocit, že som ich našiel všetky. A potom príde to, čo som na začiatku označil za užitočné:) Listujem v nich a pozerám si už nie jednotlivé fotky, ale skôr vnímam, ako na mňa pôsobia spolu. Už sa nezaoberám pocitom, ktorý mám z toho, čo na nich vidím, ale skôr sa pýtam, čo sa dozviem nové o človeku, ktorý ich odfotil… Posunul sa niekam od minulého roku? Je stále fotenie jeho vášňou, alebo chlebom? Má ešte v sebe stále rešpekt a bázeň pred dôverou, ktorú mu všetci tí zamilovaní ľudia zverili, alebo je už „profesionál“, ktorý necíti a nerieši, len vykoná, čo sa od neho čaká? Nechá sa ešte stále strhnúť žeravým západom slnka, zaujímavým svetlom v krajine, či interiéri, alebo už má na foťáku nastavenú automatiku a podobnými atribútmi fotky sa už moc nevzrušuje? Odpovedal mi. Úprimne. Neprekvapil ma. Viem, že aj tento rok aspoň raz kvôli dobrej fotke zapadne po kolená do blata, prinúti aspoň jeden manželský pár vstávať ráno o štvrtej, len aby sa jeho fotky nadýchli rannej hmly, zorganizuje majstrovstvá v hode svadobnou kyticou (tradične v štiavnickej botanickej záhrade) a na vlastnom chrbte vynesie na vodopád Bystré zrkadlo, dve fototašky, a šúdiové zábleskové svetlo:))